Začala som si čítať, vyhľadávať, študovať princíp výroby skutočného mydla. Takého, ktoré sa robí z olejov, masiel, vody a v neposlednom rade za použitia hydroxidu sodného. A ten sa stal mojím nepriateľom na nasledujúcich pár týždňov. Hydroxid sodný mi stále chodil v hlave a s ním aj myšlienka, že s predmetom chémia som sa na základnej škole ani na gymply veľmi nekamarátila. Prihlásila som sa teda na kurz výroby mydla. No nepodarilo sa mi dostať sa tam.
V jeden piatkový večer som sa však odhodlala. Vybrali sme sa na nákup a obstarala som si rukavice, bezpečnostné okuliare, palmový a olivový olej (kokosovým som disponovala z predošlých krémových experimentov) a aj s nepriateľom no.1 hydroxidom sodným. Nebola cesta späť. Pustila som sa do výroby, bez teplomera a bez ponorného mixéra.
A ako to mohlo dopadnúť? Zaujímavo. Mydlo som miešala do stopy. Pridala som červené potravinárske farbivo, ale nerozmiešalo sa, dokonca o par minút ani nebolo červené. Siahla som teda po fialové farbivo do mydiel a to mi hmotu už trochu zafarbilo. Vyliala som to celé do formy a šup s ním do komory. A asi tá komora nebola jediná chyba. Mydlo som robila večer cca o 20tej a ráno som plná elánu chcela pokračovať krájaním. Mydlo sa lepilo na nôž, drobilo a celé by potrebovalo ešte pár hodín vysušiť. Ale ja v nedočkavosti som ho nakrájala. Mydlo sa drobí aj tri týždne po výrobe, je nepekné. Ale každý musel niekde začať.
0 komentárov :
Zverejnenie komentára